Predkladáme vám právny názor jedeného z najrenomovanejších právnikov na energetiku súčasnosti. Na základe našej dlhej diskusie pri korigovaní tohto článku treba poznamenať, že striktne právne pomenovanie tohto problému viac otázok otvára ako rieši. Veľmi pekne ďakujeme aj p. Poláčkovi, že si v tento predvianočný čas našiel voľno a celý text dôkladne pripravil.
Muž zabudol na výročie svadby, manželka sa pre to s ním rok vôbec nerozpráva. Zdá sa Vám trest manželky pritvrdý, dá sa s ním niečo robiť?
Výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktorý zabudol Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a prevádzkovateľovi distribučnej sústavy v stanovenom termíne oznámiť uplatnenie práva na podporu a predpokladané množstvo dodanej elektriny, si nemôže na nasledujúci kalendárny rok túto podporu uplatniť.. Zdá sa Vám trest zákonodarcu pritvrdý? Dá sa s ním niečo robiť?
Považujeme za veľmi komplikované vysporiadať sa aspoň rámcovo s otázkami v prvom uvedenom prípade. Našťastie, riešenie druhých dvoch otázok sa riadi pravidlami a zásadami, ktoré je možné pochopiť, označiť a pomenovať. Účelom tohto krátkeho článku nie je vyčerpávajúca právna analýza; cieľom autorov je nazrieť právnou optikou na niektoré ustanovenia Zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie a poukázať na zásadné otázky, ktoré nová právna úprava vyvoláva, a ktorých riešenie môže mať zásadný význam pre podnikateľské prostredie v oblasti obnoviteľných zdrojov energie.
Povinnosti podľa § 4 ods. 2 Zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie sú nasledovné:
„a) predložiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie alebo potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou vydané za predchádzajúci kalendárny rok,
Nesplnenie uvedených povinností má podľa zákona za následok nemožnosť uplatnenia si práv podľa § 4 odseku 1 písm. b) a c) Zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie, ktorými sú:
„b) odber elektriny (pozn.: za cenu elektriny na straty) podľa § 3 ods. 1 písm. b) vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie alebo vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktorú dodal za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy alebo subjektom povereným prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke elektriny,
Na podnikanie v energetike sa okrem rady zákonných a podzákonných právnych predpisov vzťahujú ale aj ústavné normy.
Podľa čl. 35 Ústavy má každý „právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.“ Uvedené ustanovenie zároveň dodáva, že „podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností“ môže ustanoviť jedine zákon.
Čl. 13 ods. 4 Ústavy stanovuje základnú podmienku pre obmedzovanie základných práv a slobôd. Podľa tohto ustanovenia „pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.“
Samotné obmedzovanie základných práv (a teda aj práva na podnikanie a práva na vlastníctvo) nemôže byť bezbrehé, resp. musí spĺňať určité podmienky.
Ústavný súd vo svojej judikatúre uvádza, že pri obmedzovaní, ako aj ustanovovaní podmienok podnikania a uskutočňovania inej zárobkovej činnosti, musí zákonodarca rešpektovať určité limity, ktoré okrem iného, a predovšetkým, spočívajú v rešpektovaní ústavných princípov. Ústavný súd zdôrazňuje, že obmedzujúci zásah do základných práv a slobôd musí rešpektovať princíp proporcionality, pričom „obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd (...) je ústavne akceptovateľné len vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom“.
Ak sa vrátime k § 4 ods. 3 Zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie, môžeme sa nad vyššie uvedenými podmienkami zamyslieť. Je jednoročné odobratie možnosti uplatniť si právo na podporu vhodné, nevyhnutné a primerané potrebe na včasnom oznámení stanovených údajov? Nie je možné sankčný mechanizmus upraviť vhodnejšie, tak aby dosiahol svoj účel za použitia šetrnejších prostriedkov voči výrobcom elektriny? Nie je zákonodarcom stanovený mechanizmus neprimerane tvrdý, či pre niektorých podnikateľov dokonca likvidačný? Aký je skutočný cieľ danej zákonnej úpravy?
Zodpovedanie vyššie uvedených otázok môže mať zásadný význam pre posúdenie ústavnosti danej právnej úpravy.
Nárok výrobcov elektriny na poskytnutie podpory vo forme doplatku v presne stanovenej výške po dobu 15 rokov je možné z právneho hľadiska považovať za vlastníctvo (majetok) chránené Ústavou a Európskym dohovorom, ktoré každému zaručujú ochranu a nedotknuteľnosť vlastníctva. Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu vlastníctvo okrem iného zahŕňa aj iné majetkové hodnoty, vrátane pohľadávok, resp. iných peňažných nárokov, v prípade ktorých existuje legitímna nádej, že budú zhmotnené, resp. konkretizované. Strata podpory v ročnej výške by mohla v tomto kontexte predstavovať zásah do vlastníckeho práva.
V zmysle čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, je vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva možné iba v prípade súčasného splnenia niekoľkých podmienok; musí sa uskutočniť v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme, na základe zákona a za primeranú náhradu.
Spĺňa mechanizmus v § 4 ods. 3 Zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie tieto podmienky? Je táto právna úprava v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy?.
Osobitne si dovolíme poukázať na vyššie uvedenú podmienku „na základe zákona“. Táto zdanlivo jednoduchá formulácia obsahuje viac, ako sa na prvý pohľad zdá. Túto podmienku Ústavný súd SR vo svojej judikatúre bližšie popísal tak, že „Národná rada Slovenskej republiky ako jediný ústavodarný a zákonodarný orgán Slovenskej republiky nie je v zmysle Ústavy Slovenskej republiky oprávnená priamo zákonom vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke právo. Článok 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky však určuje, že k vyvlastneniu, pripadne k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva možno prikročiť len na základe zákona. Prvou požiadavkou zákona (s existenciou ktorého ráta čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) je preto určenie orgánu oprávneného uskutočniť vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva.“ (PL. ÚS 38/95)
Ak teda odobratie práva na doplatok nie je možné len na základe zákona, ale je k tomu potrebné rozhodnutie zákonom stanoveného orgánu, o aký orgán pôjde? Pamätá vôbec na túto podmienku samotný Zákon o podpore obnoviteľných zdrojov energie?
Novela č. 382/2013 Z.z., ktorá priniesla zmenu § 4 ods. 3 Zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie, včlenila do jeho znenia § 18e, podľa ktorého „podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov (...)“
Možno toto ustanovenie vykladať tak, že nové znenie § 4 ods. 3 Zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie sa nebude vzťahovať na zariadenia uvedené do prevádzky pred 1.1.2014? Táto otázka úzko súvisí s určením, čo možno pokladať za „podmienky podpory výroby elektriny“.
Nasledujúc striktne gramatický a systematický výklad, „podmienky podpory výroby elektriny“ sú upravené v § 3 Zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie. Už len jeho samotný názov znie „spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny“.
Ak by sme však pojem „podmienky podpory výroby elektriny“ vnímali extenzívne, je možné sa od vyššie uvedeného názoru odchýliť. Vo svojej podstate § 4 ods. 3 Zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie upravuje to, za akých podmienok si výrobca elektriny môže, resp. nemôže uplatniť podporu vo forme odberu elektriny a doplatku. Faktické účinky § 4 ods. 3 Zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie možno teda pripodobniť zmene „podmienok podpory výroby elektriny“.
Takýto výklad by mohol podporiť aj názor Ústavného súdu, podľa ktorého „zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd”. (II. ÚS 148/06-33)
Za podporný názor možno pokladať aj vyjadrenie Ústavného súdu v konaní týkajúcom sa výkladu právnych predpisov v oblasti daňového práva, podľa ktorého „za situácie, kde právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli verejného práva (daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje (na rozdiel od občanov, ktorý môžu konať všetko, čo nie je zakázané). Z tejto maximy potom vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd. Inak povedané, v prípade pochybností sú povinné (orgány verejnej moci) postupovať miernejšie – in dubio mitius“. (I. ÚS 241/07)
Nemožnosť uplatniť si právo na podporu
Podľa novelizovaného ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie, výrobca elektriny, ktorý nesplnil uvedené zákonné povinnosti do 15.8.2014 „si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo (na podporu) na nasledujúci kalendárny rok.“
Koncept možnosti uplatnenia práva („môže si uplatniť právo“) je bežný v súkromnom práve a je používaný pomerne často v Občianskom zákonníku ako aj Obchodnom zákonníku. V zmysle ustanovení Obchodného a Občianskeho zákonníka je uplatnenie práva chápané ako domáhanie sa splnenia práva alebo záväzku u protistrany alebo na súde. Zákon v tom prípade špecifikuje, u akého subjektu je potrebné si uplatniť právo a v akej lehote. Následkom neuplatnenia si práva u stanoveného subjektu a v stanovenej lehote je jeho zánik alebo premlčanie.
Tu je potrebné uviesť, že Občiansky zákonník a ani Obchodný zákonník, vôbec nepoužívajú slovné spojenie „nemôže si uplatniť právo“. Z právneho hľadiska je potrebné zdôrazniť, že právu jednej strany domáhať sa určitého plnenia zodpovedá povinnosť druhej strany plniť. Povinnosť z právneho hľadiska buď existuje alebo nie; ak povinnosť existuje je druhá strana oprávnená domáhať sa splnenia tejto povinnosti tým, že svoje právo uplatní u povinnej osoby, prípadne na súde.
Zákon o podpore obnoviteľných zdrojov energie nerieši samotnú podstatu (teda existenciu, trvanie, resp. zánik) práva na podporu. Zákon výrobcovi elektriny fakticky odňal „len“ samotnú možnosť uplatniť si toto právo, ktoré však stále existuje.
V tejto súvislosti vyvstáva otázka, či Zákon o podpore obnoviteľných zdrojov energie vôbec môže výrobcovi elektriny legitímnym spôsobom odňať možnosť uplatniť si svoje právo, a tým mu odňať napr. právo na súdnu ochranu (v prípade nemožnosti uplatniť právo na súde).
Zo Zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie nie je zrejmé aký úkon je potrebné považovať za samotné uplatnenie práva a kedy k nemu má resp. malo dôjsť. Z predmetného ustanovenia rovnako nie je zrejmé, či sa právo na podporu má uplatniť na úrade, u prevádzkovateľa distribučnej sústavy, na súde alebo u iného subjektu.
Uvedené nejasnosti môžu vyvolať viaceré právne komplikované situácie. Čo v prípade, ak si výrobca elektriny (aj napriek zákonnému ustanoveniu) svoje existujúce právo na podporu uplatní? Je prevádzkovateľ distribučnej sústavy povinný výrobcovi elektriny, ktorý má právoplatné cenové rozhodnutie, a ktorý má s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzavreté všetky potrebné zmluvy, poskytnúť podporu? Poskytol by súd ochranu takýmto právam výrobcu elektriny?
Novela Zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie so sebou priniesla doteraz asi najvýznamnejšiu a najvýraznejšiu sankciu za porušenie povinností pre výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov, ktorá môže mať zásadný dopad na výrobcov elektriny a ďalší vývoj obnoviteľných zdrojov na Slovensku.
Samotná výška sankcie a jej zákonná úprava vyvolávajú množstvo zásadných právnych otázok, na ktoré zatiaľ neexistujú jednoduché a jednoznačné odpovede. Bude preto zaujímavé sledovať, ako sa k týmto otázkam postavia výrobcovia elektriny a ako sa s nimi popasuje úrad, prevádzkovatelia distribučnej sústavy a v neposlednom rade aj slovenské súdy.
Mgr. ICLic. Pavol Poláček, LL.M., M.A. | advokát Mgr. Jozef Hudák | advokátsky koncipient Advokátska kancelária SEMANČÍN POLÁČEK s.r.o. www.semancinpolacek.sk
Súhlasím so spracúvaním uvedených osobných údajov pre zasielanie noviniek